Ústie nad Oravou

Ústie nad Oravou je zaniknutá obec na Orave, bola zatopená Oravskou priehradou. V roku 1953 sa znovu vybudovala na druhej strane Oravskej priehrady pod názvom Ústie nad Priehradou. Obec Ústie nad Oravou vznikla zlúčením Ústia, Osady a Oravských Hámrov.

Vznik Ústia

Ešte v 15. storočí bolo územie neskoršieho úsťanského chotára pokryté hustými pralesmi, do ktorých len z času na čas zablúdili obyvatelia Trstenej či Tvrdošína. Bolo to pohraničné pásmo, ktoré nutne potrebovalo ochranu proti prípadným útokom z poľskej strany. Preto ho panovník prostredníctvom svojich županov na Oravskom hrade po porážke Petra Komorovského v roku 1474 začal na základe valaského práva intenzívnejšie osídľovať. Na osídľovaní Oravy majú veľké zásluhy najmä Turzovci, vlastníci Oravského panstva a dediční župani, ktorí v rokoch 1554 – 1616 založili 42 obcí. Ale obec Ústie bola založená už skôr.

Najstaršia zmienka o Ústí sa nachádza v listine kráľa Mateja Korvína (Hunyadyho) z roku 1474. Táto určuje úžitky a privilégia na spôsob už existujúcich obcí Kňažia, Medzibrod a Valaská Dubová aj valaským obciam Ústie a Bziny. Tieto výsady boli potvrdené v Budíne roku 1526 kráľom Ľudovítom. Konečne tú istú listinu potvrdil i kráľ Ferdinand I. roku 1556 v Prešporku tým, že prehlasuje za slobodných osadníkov valachov dvoch osád Ústia a Bzín. S ohľadom na ich povinnosti sa dokladá, že namiesto zastaraných lukov a prakov majú mať ako zbraň ručnice.

S názorom na okolnosti založenia Ústia súvisia aj názory na štruktúru pôvodného obyvateľstva. Prevláda názor, že obec založilo niekoľko roľníkov, starousadlíkov pochádzajúcich z Tvrdošína, ktorí neskôr získali šoltýske výsady. Richtársku hodnosť od založenia mala v rukách rodina Matliak, z ktorej niektorí členovia mali prímeno Žiak a Mešťan.

2. skupinu tvorili prisťahovalci – valasi, ktorí sa postupne menili na roľníkov. Valasi mali aj svoj súd, ktorého členom roku 1575 bol Balko z Ústia (Balko de Ustya).

Šoltýsov ako prvých obyvateľov a majiteľov pôdy poverovali hradní páni spravovaním a riadením obce. Šoltýsi boli teda richtármi obce. Podľa záznamov z roku 1626 urbár Oravského hradu uvádza, že richtársku hodnosť od založenia obce mala v rukách rodina menom Matliak, z ktorej niektorí členovia mali prímeno Žiak a Mešťan. Tieto mená prezrádzajú, že prvá úsťanská šoltýska rodina pochádzala z niektorého priľahlého mestečka, teda z Tvrdošína alebo z Trstenej.

Z valachov-pastierov a roľníkov sa v chotári Ústia počas kolonizácie zachovali nasledovné rodiny:

Dluhoš. Pamiatka po tejto rodine sa zachovala v pomenovaní časti dediny Dluhoší koniec.
Stančo. Aj toto meno sa zachovalo v pomenovaní ulice Stančova raľa.
Turaz. Po tejto rodine sa zachovala pamiatka iba v pomenovaní jednej rale uvedenej v starých listinách „Turazia raľa“.
Balko alebo Valko. Pamiatka po tejto rodine sa zachovala v pomenovaní potoka "Valkov potok".
Kohút. Toto rodinné meno sa zachovalo do dnešných čias.
Merdul, inač Havran. Pamiatka po tejto rodine zostala v pomenovaní potoka „Havraní potok“.

V roku 1564 spomína sa v listinách všetkých týchto šesť valaských sesií (usadlostí) obce Ústia. Okrem uvedených mien vyskytovali sa mená, ako Debnár, Kovaľ, Šefran, Cudra, neskoršie aj Kubaň, Čakan, Stančík, Kučera, Pilat, Trabalka, Buček, Bulla, Bomba, Vaganek.

V daňových súpisoch je veľkosť osady podľa pôvodného zápisu pomenovania Ústia udaná rozlične:

Roku 1564 – 1565 malo Ustya pol rale.

Roku 1566 – 1575 má Uzthe 6 ralí.

Roku 1574 je zapísaná forma Uztya, kde žijú valasi vdovy Františka Thurzu.

Roku 1575 Katarína Zrinska menuje oravských valachov „Rusniaci (Rutheni) alebo Valasi“, medzi ktorých zaraďuje aj Ústie so 6 valasskými raľami.

Roku 1577 – 1578 boli už len 3 rale.

Roku 1587 vydala zemianska stolica Oravskej župy svedectvo, že šoltýsom z Ústia zhoreli výsadné a chotárne listiny, podľa ktorých im patrilo slobodné užívanie lesov a poľa od Stavného po Štefanov.

Roku 1588 Ustya p. Thurzu má 3 porty. (Porta = dom a pozemok na zdanenie). O 10 rokov má Ústie 19 sedliackych domov, ale roku 1604 klesol počet domov na 10 a z toho ešte dva domy boli pusté. Roku 1608 osada písaná ako Wsstya bola spustošená hajdúchmi (uhorskými žoldniermi v 16. – 17. storočí) a hladom, dva domy boli vypálené, takže na zdanenie ostali len 3 sedliacke domy. Obec, ako už bolo spomenuté, spravovali šoltýsi. Podľa záznamov z roku 1626 urbár Oravského panstva uvádza nasledovných šoltýsov: Matej Matlák, Juro Žiak, Ondrej Jaldon a Juro Ondrašov. Títo vyberali od sedliakov a valachov daň v naturáliách a peniazoch. Z osobitného postavenia šoltýsov v obci vyplývalo, že až do jej zániku zachovalo sa pomenovanie jednej ulice Šoltystvo, ktoré sa viazalo na funkciu richtársku až do roku 1848. Najstaršími šoltýskymi rodinami boli Bullovci, Kohútovci a Kavuljakovci. Pamätná kniha uvádza, že v priebehu troch storočí Bullovci až do konca jestvovania obce vlastnili šoltýstvo. Kohútovci roku 1770 založili novú ulicu za Čiernou Oravou menom Žabinec.

V urbároch Oravského hradu a v cirkevných spisoch z rokov 1618, 1619 a 1624 sú zaznamenané nasledujúce rodiny:

na sesiách šoltýskych šoltýsi: Matej Matlák, Juzek Žiak, Ondrej Jaldon, Juzek Ondrašov
komorníci: Jakub Debnár, Šimek Kovaľ, Michal Šefran, Vojtech Šeliga (4 rodiny),
na valaskej rali Dluhošovské briežky: Matej Dluhoš, Juzek Dluhoš, Adam Dluhoš, Kuba Dluhoš (5 rodin),
na valaskej rali Stančovej: Jaroš Stančo, Stano Stančo, Juro mladší Stančo (4 rodiny),
na valasskej rali Turozovej: Šimek Turaz, Jano Turaz, Mikuláš Turaz, Baltazár Turaz, Jano Blizniak (5 rodin),
na valaskej rali Balkovej: Adam Balko, Michal Balko, Jurko Balko, Kovaľ Balko (4 rodiny),
na valaskej rali Kohútovej: Andrej Kohút, Jano Kohút, Matej Kohút, Maťko starší Kohút (4 rodiny),
na valaskej rali Merdulovej, čiže Havrannej: Matuš Merdul, Matej Merdul, Kubo Merdul, Michal Čuba, Juzek Čuba, Bulla Havran, Janik Čuba, Andrej Merdul (9 rodin),

Okrem týchto bolo na valaských sesiách 7 komorníckych rodín, takže dohromady bolo v rokoch 1618 – 1624 46 rodín, asi 200 duší. V tom čase šoltýsi vysievali 100 lukien obilia, sena narobia 20 vozov.

Celý chotár Ústia a jeho okolie patrili Oravskému hradu. Za úžitky tohto chotára Úsťania platili hradnému panstvu všelijaké poplatky. Tieto a iné povinnosti vymenúva už uvedený urbár roku 1626.

Podľa tohto urbára šoltýsi platili 20 zlatých za to, že boli oslobodení od vozenia vína do zámku a 15 zlatých, že nemuseli voziť tiež soľ do zámku. Uznávací poplatok od poľovačky predstavoval 2 jarabice alebo 50 denárov. Za právo mlyna museli pre panstvo vykŕmiť jednu ošípanú alebo zaplatiť 5 zlatých. Museli prezimovať jednu kobylu alebo zaplatiť 1 zlatý. Museli prispievať na opravu hradu, v prípade vojny postaviť jedného vojaka na koni, hradným pánom dávať rozličné dary, od oviec desiatok platiť, od vyrobeného šindľa desiatku od sedliakov vymáhať a do zámku odvádzať.

Valasi boli povinní platiť od každej role po 25 zlatých, čo spolu činí 150 zlatých, od oviec na jar a v jeseni desiatok do zámku odvádzať. Osobitne museli platiť od oviec po salašoch. Ďalej boli povinní voziť kláty z lesa, pri opravách hradu vykonávať nádennícku prácu, počas vojny vyzbrojiť pešieho vojaka, hradným pánom dary dávať, pri splavovaní dreva vypomáhať, od každej plte 50 denárov zaplatiť, od šindľov desiatok pre zámok odvádzať.

Okrem toho spoločne šoltýsi a valasi museli každoročne do zámku platiť 215 zlatých árendy od úžitku pánskych pozemkov, 32 meríc ovsa pre potrebu hradných koní, 1 vola, 1 teľa, 24 sliepok, 12 husi, l00 vajec a 6 jarabíc. Od lúky Stavné, keď sa na nej nepasie dobytok, platia 12 zlatých.

V celkovom zhrnutí sociálnych pomerov vyplýva, že v novšie založených obciach medzi povinnosťami šoltýsov a sedliakov sa už neuvádzajú služby pri ochrane pohraničia a ciest, ako to bolo stanovené v privilégiách pôvodných valaských oravských osád Knažia, Medzibrodie, Valaská Dubová. Spomínajú sa iba povinnosti vojenské (vyzbrojovanie vojakov), práce s opravou hradu a iné. To platí v značnej miere pre sedliakov, lebo šoltýsi ako richtári a výbercovia dávok si zväčša obhájili rodové výsady (právo mlyna, rybolovu, právo byť richtárom čiže sudcom v obecných sporoch a pod.).

Časom sa menili lesné plochy, čistiny a mýtiny na ornú pôdu. Pastierstvo ustupovalo pred pestovaním poľnohospodárskych kultúr, ktoré bolo treba zvyšovať so zreteľom na vzrastajúce obyvateľstvo a zvyšovanie naturálnych daní Oravskému panstvu.

Ovčiarstvo sa preto muselo presunúť na vzdialenejšie hole, ale už v obmedzenom počte. Preto roku 1615 hradné panstvo ustálilo prídel holí, potrebných na chov dobytka oravských dedín. Pri tejto príležitosti bolo ustálené, že Úsťanom na Babej hore patria hole: Kohútova, Ústianska a Stančova. Prvá hoľa dostala názov po mene rodiny Kohútovej a takto sa hoľa volá podnes. Druhá hoľa sa stratila, lebo zarástla lesom. Tretia hoľa po rodine Stančovej existuje podnes. Na týchto holiach chovali Úsťania 700 oviec.

Roku 1618 začali Úsťania stavať svoj prvý kostol. Tento bol drevený a stál uprostred starej ulice Breh.

Obec v 17. až 19. storočí

Sedemnáste storočie v slovenských dejinách sa charakterizuje ako krvavé storočie. Náboženské trenice (katolíci – protestanti) a stavovské povstania (Dóža, Bethlén, Bocskay, Thokoly, Rákoczi I. a Rákoczi II.) nasledovali jedno za druhým. V tomto storočí boli vypálené slovenské hrady z ktorých mnohé sú dodnes ruiny.

„Idu, idu kuruci, od Slanice hudúci“ bolo počuť aj v 20. storočí. Počas povstania Štefana Bočkaia spálili hajdúsi v Ústí 2 domy. K tomu sa pridružili aj iné katastrofy: roku 1622 veľká povodeň a roku 1686 oheň, ktorý celú dedinu priviedol na mizinu.

No najväčšia katastrofa, akú vôbec Orava a zároveň aj Ústie zažili, zavalila všetkých v októbri 1683. V tomto roku katolícki Habsburgovia zdolali povstanie protestanta Imricha Tököliho s jeho kurucami (1678 – 1680), ktorý bol v Sedmohradsku spojený s Turkami. Katolíckym Habsburgom výdatne pomohol poľsky kráľ Ján III. Sobieski, ktorý sa vracal domov zo slávneho víťazstva nad Turkami pri Viedni v septembri 1683. Jeho zadné voje pod vedením kniežaťa Sapiehu, zložené z litovských a kozácko-tatárskych vojsk, prešli Oravou a spustošili 27 obcí, medzi ktorými boli Osada, Hamry a Ústie. Bolo to práve v októbri, keď úroda bola už v sýpkach. Čo nevzali so sebou, podpálili. takže na ľud doľahla strašná bieda. Mnoho ľudí zahynulo, takže počet obyvateľstva počas kuruckých vojen značne poklesol. Zdecimovaný ľud nebol v stave obrobiť ani polia. Nastal preto veľký hlad a hromadné vysťahovalectvo do južných stolíc, ktoré boli po Turkoch vyľudnené.

V tomto čase zbojnícke družiny napádali šľachtické sídla a zbiedený poddaný ľud z historicky doloženého zbojníka Juraja Janošíka (popravený v Liptovskom Svätom Mikuláši 1713) urobil národný mýtus.

Po skončení kuruckých vojen, okolo roku 1711 (Satumarský mier), nastalo v Uhorsku konečne obdobie vytúženého pokoja, a tak sa 18. storočie stalo storočím mieru. Aj Orava potrebovala pokoj, lebo počas dlhotrvajúcich zmätkov utrpela veľa škôd.

Akoby na zavŕšenie nešťastia po kuruckých vojnách doľahli na Oravu ešte aj živelné pohromy, takže bieda dosiahla vtedy naozaj vrchol. V rokoch 1715 – 1716 prišla katastrofálna neúroda následkom letných mrazov. Celé leto bolo chladné, so snehom a júlovými mrazmi, v kronikách zaznačené ako „Anni congelationis“, čiže zamrznuté roky. Okrem feudálneho útlaku a neúrody boli to aj povodne a požiare, ktoré nútili Oravcov utekať z Oravy a usadzovať sa v teplejších župách. Uvádza sa, že do roku 1720 opustilo Oravu 1 365 rodín.

Ako z uvedených sociálnych, hospodárskych a politických pomerov vyplýva, muselo aj v Ústí dochádzať k značnému pohybu obyvateľstva. Toto žilo dosť pokojne a vzrastalo jednak prirodzeným populačným prírastkom, a jednak silným prisťahovalectvom z Poľska. Dobre vedené panstvo Thurzovcov utváralo pre nových kolonistov výhodnejšie podmienky, aké boli na poľskej strane. O ich prenikaní z Poľska máme zmienky už v roku 1576. Útek početných poddaných z Poľska zanechal stopy aj na jazyku goralských dedín. Utečenci z Poľska sa miešali s domácimi slovenskými obyvateľmi, ktorí, ak boli v menšine, nakoniec jazykovo podľahli silnejšej väčšine. Tak sa potom utváral v pohraničnej oblasti osobitný goralský dialekt. V slovenských negoralských obciach na hornej Orave sa poľsky vplyv podstatnejšie neprejavil. Ukázal sa len prevzatím niektorých slov.

Do Ústia prichádzali Poliaci ako paholci. Rýchlo sa poslovenčovali, pretože v Ústí boli už silné šoltýske rody: Bullovci, Kohútovci, Kavuljakovci. Prisťahovalecký prvok sa prejavil nielen na diferencovanom genotype, ale okrem niekoľkých slov aj na vetnej intonácii. Úsťania „vraveli kratko“ čiže bez dlhých samohlások, prízvukujúc predposlednú slabiku slova.

Keď v roku 1942 profesor Ondrej Polonec skúmal historický vývin zátopových dedín, na otázku „Odkiaľ pochádzajú: Tu bola vjača polovica Poľakof. Starich rodin bolo dvanásť. Ti Poľaci prichoďiľi i tu sa poznali s ďefkami, sa s ňimi poženili, Tu na Žabinci vam ich poratam. Mi zme boľi šoltysi, mi zme ňepodľehali urbaru. Potom Valasi prišli s Podkarpackej Rusi To som ja čul vjacej ot svojej bapky jako ot oca.“

V jednotlivých rokoch sa počet obyvateľstva menil nasledovne. V rokoch 1545 – 1550 po založení obce bolo nanajvýš 10 ľudí. 1564 asi 40 ľudí, 1624 – 1626 asi 46 rodín, 1677 asi 200 ľudí, 1686 asi 500 ľudí, 1719 asi 300 ľudí, 1774 asi 810 ľudí, 1787 asi 902 ľudí, 1801 – 852 ľudí, 1820 – 1002 ľudí, 1853 – 962 ľudí, 1870 – 1232 ľudí a 241 domov, 1891 – 1350 ľudí, 1920 – 1013 ľudí a 237 domov, 1930 – 1156 ľudí a 236 domov, 1940 – 1280 ľudí a 169 domov.

Ako vidieť z tejto štatistiky, obyvateľov Ústia po roku 1719 pribúdalo, no nepribúdalo obrábanej pôdy. Primitívne extenzívne poľnohospodárstvo nedávalo potrebné existenčné možnosti. Hospodársku biedu ilustruje skutočnosť, že jedna zasiata merica obilia nevyniesla na Orave viac ako dve merice. Semeno sa teda len zdvojnásobilo.

Roku 1712 bolo v Ústí všetkých obsadených ralí 5, osevnej plochy v celom chotári na 340 prešporských meríc zrna, lúk na 13 vozov sena; gazdov tu žilo 52 (asi 260 ľudí).

V druhom historicky dokázanom ohni, ktorý zúril roku 1713, vyhorela celá dedina i s dreveným kostolom.

Po tomto nešťastí počet ľudí klesol na 50. Dedina by bola celkom spustla, keby sa hradní páni neboli usilovali ju znova zaľudniť. Staré rodiny, ako bola rodina Turazova, Balkova, Matliakova, Merdulova vyhynuli a zostali len potomkovia rodiny Kohútovej a Stančovej pod menom Stančik a rodiny Žiak pod menom Žiačik. Na ich miesto prišli do Ústia nové rodiny zo všetkých možných kútov, napr. rodina Lipkovcov pochádza z poľskej Sydžiny.

V roku 1719 bolo už znova 18 šoltýskych a 50 sedliackych rodín, čo činilo bezmála 300 ľudí. Z toho bolo 52 dospelých mužov, dvaja väčší urastení mládenci a 60 mladíkov vyše 20-ročných. Počet dobytka v tom istom roku činil 10 koní, 59 volov, 62 kráv, 32 jalovíc a okrem toho asi 700 oviec.

Roku 1728 sa ľud okrem roľníctva a dobytkárstva zaoberal aj kupectvom, najmä obchodom s plátnom. Ústie má v tom čase jeden mlyn o dvoch kameňoch, dva múčne mlyny o jednom kameni.

V rokoch 1754 – 1756 stavajú si Úsťania murovaný kostol namiesto dreveného na kostolnom vŕšku uprostred dediny.

Medzníkom v dejinách obce bol požiar, ktorý sa rozšíril 14. júna 1769 od blesku. Cele Ústie ľahlo popolom, jediný múr kostola zostal neporušený. Po tomto ohni obec dostala celkom novú tvár. Vznikli nové ulice, najmä z druhej strany Čiernej Oravy – ulica Žabinec. Definitívne sa sformovali tieto ulice a časti dediny:

1. Šoltýstvo, ktoré bolo najstaršou častou dediny, bolo sídlom šoltýskych rodín – Kohútovcov a Bullovcov.

2. Breh, tiež jedna z najstarších ulíc Ústia, kde sa pôvodne usadili valaské rodiny, ako Balko, Havranovci, Merdulovci.

3. Dluhošov koniec, kde stali domy valaskej rodiny Dluhošov.

4. Laz, kde sa pôvodne usadila rodina Turazovcov.

5 Stančova raľa, kde sídlila stará valaská rodina Stančovcov, z ktorých sa zrodil Jakub Stankovský alebo Ústiansky, ktorý založil dedinu Stankovo čiže Závadu, nakoniec pomenovanú Osada.

6. Žabinec, vznikol len asi roku 1770 presťahovaním sa niekoľkých rodín po vyhorení dediny z ktorých rodiny Kohútovcov a Kavuljakovcov boli najpočetnejšie. Žabinec rástol prisťahovalcami z iných dedín, ako boli Kovalikovci zo Štefanova, Trabalkovci z Tvrdošína, Mereššovci z Trsenej Záhora, Jašica, Penksa, Biňas z Poľska atď.

Priaznivý vplyv na zabezpečenie výživy rastúceho počtu obyvateľstva na Orave malo od 1776 zavedenie pestovania zemiakov.

V 18. storočí sa v Ústí a okolitých dedinách Oravskej kotliny (Osada, Hamry, Slanica, Námestovo, Bobrov, Zubrohlava, Lipnica, Klin) rozšírilo plátenníctvo a obchod s plátnom. Hornooravskí platenníci, známi po celom Uhorsku, mali veľký podiel na kultúrnom a sociálnom povznesení uvedených dedín.

Zvlášť citeľne zasiahla do pomerov na Orave tereziánska reforma urbára (1767), založená na zistenej rozlohe poddanskej sesie a určení maxima poddanských tiarch. Urbár zaviedol tiež jednotnú voľbu richtára, čo znamenalo zrušenie dedičných richtárov (šoltýsov). Keďže urbár narušil šľachtické práva a poddaní boli ešte viac zaťažení povinnosťami, povstali Oravci proti tereziánskemu urbáru.

„Arva fuisti, arva eris et in Arva morieris. Sirotou si bol, sirotou budeš a v Orave zomrieš.“ Takýmto veršíkom predstavovali kedysi Oravu ako najbiednejšiu stolicu v starom Uhorsku. Po stáročia doliehali na Oravu zima, dažde, ohne, povodne, kamenec. Ľudia utekali na Dolniaky pred hladom. Prvá polovica 19. storočia priniesla veľmi nepriaznivé poveternostné podmienky.

V Tvrdošíne kronikár zaznačil, že roku 1805 už v auguste padal sneh. Roku 1807 bolo málo potravy pre statok, takže gazdovia dávali statku slamu zo striech.

Veľkým nešťastím boli aj povodne. Veľká povodeň bola 26. augusta 1813, ktorá zobrala celý Žabinec a časť Dluhošovho konca. I škola s gazdovskými staviskami bola zničená. Dom vtedajšieho richtára Juraja Trabalku bol zo základu vyvrátený a vodou odnesený. Pritom sa zničili všetky richtárske písomnosti. Takáto povodeň bola aj roku 1846.

Ústie, ako aj všetky dediny na Orave stíhali časté požiare. Oheň 4. augusta 1806 zničil celú ulicu Žabinec. Roku 1826 bol znova veľký oheň, v ktorom zhorela celá dedina aj s farou.

Ľudské životy kosili časté nákazlivé choroby, najmä detské, lebo skoro polovica úmrtí pripadla na deti do 10 rokov. Strašná detská úmrtnosť na Orave bola napr. roku 1800. Príčina najskôr bola kiahne (variola). Potom mor, cholera a iné choroby skosili viac životov ako rôzne živelné pohromy. Epidémia cholery z roku 1831 patrí k najstrašnejším epidémiám, aké sa v Európe vôbec vyskytli. Zhubná epidémia cholery bola aj v roku 1873 a pred prvou svetovou vojnou a po nej.

Ešte väčšou pohromou než cholera bol na Orave strašný hladomor v rokoch 1845 – 1847. Dlhotrvajúce sucho, živelné pohromy, zúriace najmä v okolí Trstenej, navyše choroba zemiakov a iné príčiny spôsobili neúrodu a jej dôsledok strašný hlad. Ľudia vtedy vyjedli mačky, psov, potom už jedli iba púpavu, bukové piliny, sečku a podobnú „stravu“. Z nej vznikali choroby tráviacich orgánov hlavne úplavica (dyzentéria), ktoré sa končili smrťou. Sama cisárska Viedeň vysielala komisie riešiť túto katastrofu.

Do slovenského povstania v rokoch 1848/1849 bol zaangažovaný úsťanský farár Juraj Repaský. Z väzenia v Segedíne ho prepustili 26. 7. 1849 zároveň s farárom Brosskom z Námestova.

Ústie ostalo v poddanskom pomere oproti hradnému panstvu do vynesenia zák. čl. IX z roku 1848 o zrušení poddanstva. Po zrušení poddanstva bol urbariálnym patentom z roku 1853 upravený pomer medzi oravským panstvom, t. j. Oravským komposesorátom tak, že urbarialisti stávajú sa oravského panstva nezávislí a urbárske povinnosti zanikli. No nešlo to tak ľahko, lebo bývalí poddaní museli za svoje pozemky zaplatiť odškodné (pri urbárskych usadlostiach až 700 zlatých). Urbariálne dohody s jednotlivými obcami oravský komposesorát začal až v rokoch 1859 – 1882. V Ústí pomer medzi hradným panstvom a starousadlíkmi upravil urbárskou dohodou z 15. 5. 1868. Občanom dostalo sa do vlastníctva podľa zamerania chotára v roku 1850 3 883 katastrálnych jutár a 6 štvorcových siah. Na rastúci počet obyvateľstva to nestačilo. Úsťania i po oslobodení sa z poddanstva hľadali iné pramene obživy. Jedno z nich bolo naďalej farbenie a mangľovanie plátna a jeho predaj.

Život v obci aj v ďalších rokoch sťažovali povodne a ohne. V ktorýsi deň roku 1866 povodeň zaplavila o 12. hod. v noci takmer celú dedinu ležiacu na brehu Čiernej Oravy. Najmä obyvatelia Žabinca utrpeli obrovské škody zobraním hospodárskych stavísk, naradia a statku. Len Jozefovi Kliňanovi zobrala voda 12 kusov rožného statku. Z rolí boli zmyté siatiny a ornica odplavená. Druhá povodeň bola 16. júna 1894.

Dňa 8. septembra 1879 popoludní o pol tretej udrel blesk do humna Michala Targoša, zapálila sa ulica Laz, z ktorej väčšia polovica ľahla popolom. Tomuto ohňu podľahlo približne 30 obytných domov s príslušnými hospodárskymi staviskami.

Dňa 9. augusta 1894 o pol tretej popoludní vypukol veľký oheň, ktorý zapálili deti v hospodárskych staviskách richtára Andreja Kavuljaka. Následkom obrovského vetra oheň v priebehu troch hodín obrátil na popol celú dedinu okrem Žabinca. Zhorela aj striekačka v potoku, ktorú nechali hasiči i išli ratovať svoje domy a rodiny. Ešte dobre, že kravy boli vyhnané na paši. Slovenské noviny čísle 106 roku 1894 napísali: „Bol to skutočne veľký oheň, lebo 1 243 duši a 700 kusov statku zostalo bez prístrešia, bez živnosti, bez odevu a bez pomoci. Veď tí všetci hľadia v ústrety strašnej biedy, možno hladu.“

V Štefanove a v Ústí boli v druhej polovici 19. storočia objavené kamennouhoľné žily. Za tým účelom vznikla v Ústí Kamennouhoľná učastinná spoločnosť, ktorej zakladateľmi boli Anton Kohút, Ján Kovalík z Ústia, Matej Murín z Námestova, Duschnitz zo Slanice a Grossmann z Tvrdošína. Otvorili bane na uhlie a Andrej Kavuljak bol dozorcom a manipulátorom. Uhlie sa malo dovážať k moravsko-sliezskej železnici pre sliezske železiarne a tiež predávať po blízkom okolí. Ani toto odvetvie podnikania sa neujalo, lebo výskyt lignitu sa ukázal nedostatočný na priemyselnú ťažbu.

Vybudovaním oravskej železnice v roku 1898 do Oravského Podzámku a roku 1900 jej predĺžením do Suchej Hory bolo Ústie a celý námestovský okres viazané na tvrdošínsku železničnú stanicu. Tvrdošín sa týmto stal centrom hornooravskej spádovej oblasti.

Súčasne sa začala vymeriavať trasa Tvrdošín – Námestovo – Polhora. Jej výstavbu zahatala prvá svetová vojna a po vojne roky krízy, hoci pražská vláda odhlasovala na túto stavbu 32 miliónov Kčs a železnica sa mala postaviť do roku 1925.

XX. storočie

Ani spojenie železnicou do Kraľovian, ani industrializácia, ktorá zasiahla Uhorsko koncom 19. a začiatkom 20. storočia, takmer vôbec neovplyvnili hospodársku štruktúru Oravy. Skôr možno hovoriť o úpadku, z ktorého sa perspektívne ukazovalo vysťahovanie sa do Ameriky.

Vysťahovalecká horúčka zachvátila Oravu začiatkom 20. storočia a prevýšila vysťahovalectvo z rokov 1715 – 1720 a potom aj z rokov 1846 – 1847. Úsťania putovali teraz najmä do USA. Ako príčiny sa udávajú: bieda, mnohodetnosť rodín, zadlženosť, strata majetku pri požiaroch a vôbec zlé hospodárske pomery. V rokoch 1900 – 1910 ubudlo na Orave 4 151 ľudí a do roku 1921 ďalších 1 225 ľudí. Z toho do Ameriky sa vysťahovalo okolo 95 %. V Ústí sa hovorilo, že z dospelých každý tretí človek bol v USA, napr. z rodiny richtára Štefana Lipku odišli do USA až piati, traja sa vrátili, dvaja zostali v Amerike. Len zo Žabinca boli v Amerike, napr.: Kohút, Ostroška, Jarina, Zachemský, Dilong, Ševčik, Malatinka, Masnica, Vaganek, Matuľa, Galčik, Penksa atď. Mnohí si museli na cestu vypožičať. Úrady nerobili ťažkosti, takže sa žartovne rozprávalo: Na hraniciach miesto cestovného pasu stačilo ukázať pas na koňa alebo kravu. Ľudia utekali smerom na Živiec do Bialsko-Biala a Katovíc, kde sa ich ujímali agenti námorných spoločností, ktorí obstarali „šifkartu“ a cez Hamburg alebo Brémy prevážali „za veľkú mláku“ do New Yorku. Po zdravotnej prehliadke v „kasengarde“ (caste garden) odvádzali si ich známi, bratia alebo iná rodina, ktorí prišli pred nimi. Usádzali sa v severných štátoch USA: New Jersey (Perth Amboy), Pensylvánia (Pittsburgh), Ohio (Cleveland), Illinois (Chicago) a pod. Posledný Úsťan, ktorý sa vysťahoval do USA, bol Anton Otrembiak zo Šoltystva v roku 1938 a zostal tam natrvalo v štáte New York so svojou manželkou Kotlárovou z rodného Ústia.

Vysťahovalectvo do Ameriky v porovnaní s minulosťou malo však vyššiu kvalitu. Pomohlo Slovákom materiálne aj duchovne. So zarobenými dolármi sa mnohí vracali domov „do starého kraju“, postavili si murovaný dom a kúpili „grunt“ na gazdovanie. Prichádzali národne uvedomelí, politicky rozhľadení, demokraticky sebavedomí. Americkí Slováci mali podiel na Pittsburskej dohode z 30. mája 1918, kde podpisom T. G. Masaryka sa v novom štáte – ČSR zaručovala národnú samobytnosť a autonómiu v rámci republiky. To sa nestalo.

Vysťahovanie sa do Belgicka, Argentíny alebo do Budapešti (Vaganek, krajčíri Lacek, Lipka a iní) už nemalo takú závažnosť.

Roku 1904 bol postavený železný most cez Čiernu Oravu, odolávajúci všetkým povodniam. Základ pod ním zo skál robil Jozef Náčin z Brezy.

Dňa 1. januára 1907 bol v Ústí zriadený notársky úrad s pridruženými obcami Osada a Hámry.

Prvá svetová vojna 1914 – 1918

Dňa 31. júla 1914 večer zaznel hlas bubna a obecný sluha pri svetle lampáša oznamoval všeobecnú mobilizáciu do prvej svetovej vojny. Prvého augusta popoludní už rukovali mládenci a mužovia s pocitom neistoty, či sa ešte niekedy vrátia domov. Roku 1915 boli povolané ročníky až do 50 rokov. Začalo sa rekvirovanie potravín, biedne prídely múky, ba došlo aj na rekvírovanie kostolných zvonov. Z úsťanskej veže zhodili dva zvony. Z frontu prichádzali oznámenia o padlých alebo mrzákoch. Rozklad rakúsko-uhorskej armády po štyroch rokoch bojov signalizoval aj rozpad monarchie a utváranie ČSR.

Z bojísk sa nevrátili:

Štefan Adamča 25-ročný, Jozef Bulla 27-ročný, Jozef Bulla kováč 23-ročný, Jozef Fedor 32-ročný, Matej Hrubec 28-ročný, Michal Kurajda 22-ročný, Karol Lukáčik 19-ročný, Leon Masnica 20-ročný, Karol Mika 37-ročný, František Mokošák 28-ročný, Anton Jackulík 41-ročný, Štefan Jackyn 27-ročný, Štefan Jaroš 23-ročný, František Kohút 27-ročný Vendelín Kokoška 20-ročný Juraj Kolena 22-ročný Michal Kolena 24-ročný Jan Krupa 20-ročný Jozef Žačik Gonda 24-ročný, Anton Matkovčík 20-ročný, Juraj Penksa 22-ročný, Peter Praj 36-ročný, Anton Točík 35-ročný, Karol Točík 26-ročný, Jozef Trabalka Martinovský 40-ročný, Ignac Záhora 22-ročný.

Od 30. októbra 1918 začali sa vracať vojaci domov s trpkosťou v srdci za prežité roky utrpenia na fronte a strádanie ich rodín doma. Bolo sa treba vyvŕšiť na tých, ktorých považovali za vinných za spôsobené utrpenie. Dňa 4. novembra 1918 vyrabovali v Ústí krčmára Bertalana Teplanského a obchodníka so zmiešaným tovarom Maxa Horovitza. Rabovaný tovar nosili ľudia v batohoch domov a čo nestačili odniesť, porozhadzovali a zariadenie celkom polámali. Vyrabovali aj Nikodéma Bullu, obchodníka so strižným tovarom. Pri tejto rabovačke bol o 11. hodine zabitý Jozef Dedinský, roľník, ranou zasadenou nožom do brucha. Žil ešte tri dni. Krčmu po Teplanskom dostal Viktor Obtulovič z Tvrdošína a obchod po Horovitzovi Ján Kružeľ z Osady. Asi začiatkom decembra 1918 vyrabovaní obchodníci priviedli do Ústia maďarských vojakov. Začalo vyšetrovanie. Pochytali rabujúcich, poviazali ich za ruky jeden k druhému a dotiaľ bili, kým sa nepriznali. Hlavných vinníkov v počte 25 zobrali do Trstenej, niektorých prepustili, ostatných uväznili a trýznili.

Prvá Československá republika

Vznikom Československej národnej rady v Paríži roku 1915 s trojicou Masaryk, Beneš, Štefánik a utváraním čsl. légií vo Francúzsku, Taliansku a v Rusku kládli sa konkrétne základy prvej Československej republiky. Z Úsťanov vo Francúzsku bojoval v légiách Peter Knap, krčmár, v Rusku Karol Kokoška, Anton Kolena, Martin Kubáň z Brehu, v Taliansku Ján Kružeľ.

Dva dni po vyhlásení ČSR v Prahe sa Slováci v Martine 30. októbra 1918 prihlásili Martinskou deklaráciou do nového štátu. Prvým prebudeným mestečkom na Orave bola Trstená, kde na druhý deň 31. októbra bol založený slovenský národný výbor pod vedením Jozefa Geburu, rodáka z Tvrdošína.

Novoutvorená republika vcelku bola hospodársky životaschopným štátom. Vyše polovice priemyselnej kapacity bývalej monarchie bolo na jej území. No pražský centralizmus s vládou len jedného národa – českého odsunul Slovensko a Slovákov na vedľajšiu koľaj. A tak sa za 20 rokov ČSR v podstate zachoval poľnohospodársky charakter Oravy. Podiel obyvateľstva závislého od poľnohospodárstva roku 1930 (81,2 %) zostal zhruba na predvojnovej úrovni. Pritom v rokoch medzi dvoma vojnami vzrástol počet obyvateľov. Preto vysťahovalectvo do zámorských krajín pokračovalo (Z Ústia odišli do USA Jozef a Anton Kohút, Malatinka, Gallis, Otrembiak, Penksa). Na Orave bolo vydaných 3 508 vysťahovaleckých pasov, bolo 3 000 nezamestnaných, 320 evidovaných žobrákov.

No v kultúrnom ohľade bol to veľký skok dopredu. Nová republika odstránila primitívny národnostný útlak zo strany Maďarov. Keď uhorskí sčítací komisári roku 1910 našli na Slovensku iba 57,66 % Slovákov, prvé sčítanie po vojne ukázalo, že ich je vyše 68 %. Slovenčina sa zaviedla ako vyučovací jazyk na všetkých stupňoch škôl, stala sa úradnou rečou, poslovenčovali sa názvy miest dedín, ulíc, obchodov. V tomto smere vykonal na hornej Orave veľkú osvetovú prácu Michal Branický, dlhoročný učiteľ v Ústí, ktorý bol vymenovaný za inšpektora v Trstenskom a Námestovskom okrese. A čo je najcennejšie za dvadsať rokov vyrástla sebavedomá slovenská inteligencia, ktorá v ťažkých vojnových rokoch budovala Slovenský štát (1939 – 1945).

Veľké nebezpečenstvo pre Ústie po vojne predstavovala úprava severnej hranice Slovenska. Poliaci si nárokovali obce, ktorých obyvateľstvo hovorilo goralským nárečím, ale za svoje označovali dediny až po Podbiel a Hruštín. Do sporného územia patrilo aj Ústie. Keďže táto otázka mala sa riešiť plebiscitom pod medzinárodným dozorom, v Kovalikovych domoch na Žabinci boli ubytovaní talianski vojaci na udržanie poriadku a na Danici stráže pýtali „przepustke“, kto išiel do Tvrdošína. Tu sa zdvihlo národné povedomie najmä v Hladovke, Liesku, Vitanovej, v Ústí, Osade a Hamroch Činnosť politických strán bola až do skončenia plebiscitu zakázaná.

No k plebiscitu nedošlo. Zástupcovia veľmocí Anglicka, Francúzska, Talianska a Japonska na konferencii vo francúzskom meste Spaa v mene svojich vlád rozhodli 28. júla 1920, že za územné ústupky na Slovensku (13 dedín na Orave, 12 dedín na Spiši) ČSR získala celý karvinský uhoľný revír a železiarne v Třinci a Bohumíne. Takto Eduard Beneš, vtedajší zahraničný minister, „za české železo platil slovenskou krvou“, pretože obyvateľstvo stratených dedín bolo by v plebiscite volilo zotrvať v Spiši a na Orave, kde tisíc rokov lepšie žilo ako dediny v poľskej Haliči.

Spomedzi viacerých politických strán v prvej ČSR na Orave, a tak aj v Ústí suverénne viedla Slovenská ľudová strana, neskoršie pomenovaná na HSĽS, čiže Hlinkova slovenská ľudová strana. Do pražského parlamentu vyhrávala voľby v rokoch 1920, 1925, 1930, 1935. Jej kresťansko-sociálny revolučný program, formulovaný a presadzovaný Andrejom Hlinkom, najlepšie vyhovoval katolíckej hornej Orave, zároveň aj mladej slovenskej inteligencii.

Protipól HSĽS v Ústí predstavovala Republikánska agrárna strana, ktorej príslušníkov volali „hargalaši“. Prostredníctvom organizácie legionárov už roku 1919 snažila sa o upevnenie svojich pozícií. Neskôr získavala formálnych členov najmä pri rozdeľovaní rôznych vládnych subvencií a podpôr pri požiaroch.

Ľudová strana sa usilovala vo voľbách získať pre seba obecných starostov. A toto sa jej darilo, keď z 22 dedín Trstenského okresu 18 richtárov patrilo do HSĽS. V Ústí to boli Štefan Lipka, Juraj Kubašek, Jozef Micek, Jozef Kohút a Ján Lipka. Roku 1938 stal sa richtárom posledný úsťanský richtár Ján Bulla Maťkovec. Hoci bol agrárnik, pre väčšiu rozhľadenosť v riadení obce bol zvolený i hlasmi ľudákov. Dokázal to aj v ťažkých rokoch povstania a prechodu frontu. Počas SNP pomáhal partizánom v Roháčoch, zajatcom, zachraňoval židovských občanov. Za jeho odboj od napadnutia Poľska 1. 9. 1939 až do 30. 4. 1945 bolo mu priznané Osvedčenie v odboji podľa zák. č. 255/Zb. z roku 1948. Po vojne bol predsedom Demokratickej strany v okrese Trstená a pred SNP predsedom ilegálneho národného výboru zvaného HÁJ v Ústí a na priehrade. Zomrel roku 1986 vo veku 83 rokov a je pochovaný na starom cintoríne v Ústí nad Oravou.

V okresnom zastupiteľstve bola obec zastúpená troma členmi: za HSĽS Ján Ťapák, správca-učiteľ. Jozef Kráľ, štátny cestár; za Republikánsku agrárnu stranu Ján Bulla Matkovec, vyššie spomenutý posledný úsťanský richtár.

Ani v období prvej ČSR nebola núdza o povodne a požiare. Veľká povodeň 5. augusta 1925, voda zaliala Žabinec, Dluhoší koniec a polovicu úsťanskej Rovne. V domoch siahala do výšky jedného metra, no nikto nezahynul.

V Ústí stáli poväčšine drevené rodinné domy a takmer všetky hospodárske staviská. Nie div, že často horelo.

Dňa 4. novembra 1926 vypukol požiar na Brehu. Oheň zachvátil Havranní koniec. Vyhoreli Mokošáci, Koňarčíkovci, Adamčákovci, Kubicule a Martin Kubáň.

V októbri 1929 popoludní horel Žabinec. Pri neopatrnom štartovaní naftového motora chytilo sa humno Jozefa Čanadyho. Zhoreli zadné stavy Antona Biňasa, Márie Kolenovej Merešky, Juraja Praja i Jozefa Kohúta, plné nevymláteného zbožia.

Vo februári 1930 horelo znova na Žabinci u Jozefa Colotku. Zhorel jeho obytný dom a zadné stavy, ako aj zadné stavy Štefana Bednarčíka a krčmárky Žofie Mereššovej.

Dňa 19. júla 1934 po veľkej povodni na škapuliarku o polnoci vypukol oheň na Dluhošom konci, ktorý si vyžiadal za obeť dva obytné domy a 11 hospodárskych stavísk. Zhoreli zadné stavy Jána Kružeľa, Fera Stančíka, Jana Žačíka Gondu, Michala Adamču, Jozefa Kubáňa, vdovy Márie Mikovej, Štefana Trnku, Jozefa Kolenu, Jana Žilku a so všetkým zhorel Jozef Kokoška.

Dňa 17. júla 1936 z neznámej príčiny vyšľahol oheň u Jána Kuníka na Stančovej rali, ktorý zničil štyri obytné domy a hospodárske staviská s veľkou zásobou sena. Vyhorel ďalej Karol a Štefan Fuzák Helenin a Anton Sopinský.

V noci na sviatok Petra-Pavla roku 1937 z neznámych príčin povstal oheň na hornom konci ulice Laz, pri ktorom zhoreli zadné stavy Jána Baľaka, dom so zadnými stavmi Ľudvíka Medveckého, Jozefa Timčáka, Jána a Štefana Kubačku, Jána Grigeľa a Ondreja Plevu.

Dňa 3. januára 1939 v noci zhoreli zadné stavy Márie Knapovej, hostinskej.

Posledný ničivý oheň padal na celú dedinu zo sovietskych kaťúš pri prechode frontu 30. marca 1945. Zhorelo 28 domov, ktoré sa už neobnovovali, lebo poškodení sa museli už vysťahovať.

Nariadením Krajinského úradu v Bratislave roku 1933 bolo všetkým obciam prikázané viesť pamätnú knihu čiže kroniku. Obecný úrad v tejto veci sa obrátil na svojho rodáka Ing. Andreja Kavuljaka, lesného radcu pri Oravskom komposesoráte v Oravskom Podzámku, aby on ako znalec úsťanskej prírody a obce, zároveň ako už vtedy známy historik Oravy, napísal požadovanú pamätnú knihu. Na naliehanie obce poslal len historický materiál, aby ho domáci kronikár využil.

Na základe uznesenia obecného zastupiteľstva zo dňa 8. júla 1933 bol za kronikára obce zvolený pán farár Karol Uhlárik. Za členov letopisnej komisie boli zvolení v tom čase Juraj Kubašek, starosta obce, Jozef Kohút, podrichtár a Jan Stančik, kostolník.

Údaje do prvej polovice 19. storočia prevzal kronikár od Ing. Andreja Kavuljaka, a preto sú hodnoverné. Ďalšie dáta získal z ústneho podania a zachovaných listín a zápisníc.

Na prvých stránkach predstavuje kronikár Ústie nasledovne: „Obec sa skladá zo šiestich ulíc alebo častí: Šoltystvo, Stančova raľa, Breh smerom na Tvrdošín, Laz smerom na Trstenú, Dluhoší koniec a za Čiernou Oravou Žabinec smerom na Slanicu. Obec leží v nadmorskej výške 588 metrov nad morom (vchod do kostola) a patrí do správneho okresu Trstená. Obyvateľov má 1 159, ktorí bývajú v 256 domoch a vyznávajú rímskokatolícke náboženstvo, okrem dvoch evanjelikov (Hycik z Turian a jeho syn). Židov nieto. Jedna cigánska rodina.“

Pribinove oslavy v polovici augusta 1933 v Nitre rezonovali aj v Ústí. Slovenský národ slávil 1 100 rokov svojej existencie. Pod úsťanskou vežou z tribúny prihovára sa Úsťanom bohoslovec Bakoš z Krásnej Hôrky „Sme tu už 1 100 rokov a aj budeme. Preto pôjdeme za našim staručkým Andrejom Hlinkom“. Za mím bohoslovec Mikuláš Fitt z Trstenej z príležitosti Svätého roku kladie na srdce odkaz pápeža Pia XI: „Aperite mihi portas justitiae!“ (Otvorte mi brány spravodlivosti!).

V roku 1934 ťažko zaľahla bieda na Ústie. Na jar veľké sucho, neskoršie zase dažde, povodeň, myši, chrústy. Kamenec zničil úrodu natoľko, že tak statok, ako aj ľudia trpeli nedostatkom potravy. V júli povodeň zaplavila Žabinec, kapustné hrady, vymyla kapustu a burgyňu („burbundiu“), pobrala ploty, čo na poli nezhnilo, vyschlo.

Na jar budúceho roku „v donovku“ cítili sa následky veľkej neúrody z predošlého roku. Cena slamy stúpla zo 14 Kčs na 30 Kčs za 1 q, seno bolo ťažko kupiť, čo sa odrazilo v chove rožného statku.

Slovenský štát

14. marca 1939 autonómny snem Slovenskej krajiny vyhlasuje Slovenský štát. Na mape Európy medzi Dunajom a Tatrami sa objavuje nový štát, ktorému po Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938) z 3,5 miliónov ostalo 2 800 000 obyvateľov, z toho 90 % Slovákov. Úsťania privítali túto historickú udalosť osvetlením obce, pochodom za zvukov dychovky a spevom národných piesni. O význame historickej chvíle prehovoril pred zhromaždeným zástupom dp. farár Karol Uhlárik.

Ústie zažilo na svojom tele aj vypuknutie 2. svetovej vojny (1939 – 1945). V noci z 25. na 26. augusta začali sa valiť do Ústia ohromné množstvá motorizovaného nemeckého wehrmachtu (brannej moci). Táto vysoko organizovaná armáda zaplnila autami všetky dvory. Dôstojníci sa čiastočne ubytovali v dome Ľudovíta Bullu, obchodníka na Šoltystve a čiastočne na fare. Ráno pred východom slnka o 5. hodine zahrmeli i z úsťanského chotára kanóny, útokom na Poľsko začala 2. svetová vojna.

S cieľom stavať Oravskú priehradu vyslalo Ministerstvo vnútra a verejných prác dňa 2. júna 1940 zameriavaciu sekciu pod vedením Ing. Bednárika do Ústia. Na sekcii začali pracovať ďalej Ing. Borovský, Ing. Parizek, z Úsťanov Ladislav Mikuška, Veronika Žilkova a starosta obce ako poradca Ján Bulla Matkovec.

15. septembra 1940 sa začali práce na oprave cesty Tvrdošín-Slanica, na ktorej Úsťania ako robotníci a povozníci našli veľmi pekné zárobky.

V novembri bola zvolená delegácia, aby našla vhodná miesto pre presídlenie celej obce. Vytypoval sa štátny majetok v chotári obce Alekšince, a to dvor Lahne a dvor Husár. Tento zámer sa pre malú rozlohu ornej pôdy pre celé Ústie nerealizoval.

Dňa 22. júna 1941 o 5. hod. ráno zaútočili Nemci na Sovietsky zväz. Bola nedeľa, krásny slnečný deň. Popoludní sa mladá chasa ponáhľala Za vodu (Bielu Oravu) do Jedličníka na majáles. Ale mládenci – vojaci sú smutní, lebo vláda vyhlásila mobilizáciu piatich ročníkov.

Rok 1941 a nasledujúce sa niesli v znamení stavby Oravskej priehrady a sťahovania občanov. Začalo odumieranie obce.

Dňa 6. apríla na Kvetnú nedeľu po litániách pripravila mládež a široká verejnosť slávnostnú rozlúčku prvému vysťahovalcovi Jozefovi Zubkovi do Turčianskeho Sv. Michala. Po jeho odchode začali sa formovať prvé skupiny príbuzných a spriatelených rodín.

V nasledujúcom roku 1942 sa už sťahujú štyri väčšie skupiny: do Sečoviec 5 rodín, na Veľký Krtíš-Oravský dvor (predtým majer Gyulahaz) 7 rodín, do Ľuboriečky 5 rodín, do Alekšiniec 5 rodín. Individuálne sa vysťahovalo 9 rodín. Do Bzín na faru odišiel dp. Karol Uhlárik.

V lete 1943 sa utvorila skupina 5 rodín do Alekšiniec.

V roku 1943 Slovenský štát postavil a dal do užívania 26 rodinných domov s hospodárskymi staviskami v Trnave. Dostali ich presídlenci z obce Ústie nad Oravou, ktorú dal štát zlikvidovať z dôsledku výstavby Oravskej priehrady. Autorom projektu bol významný slovenský architekt Michal Milan Harminc. Hodnota diela bola 240 tisíc slovenských korún. Každý dom bol s dvoma izbami (predná s kachľovou pecou). kuchyňou, špajzou, s podpivničením, použité boli keramické stropy. Chýbala kúpeľňa. Každý dom mal vlastnú studňu. Hospodárske budovy začínali tzv. čiernou kuchyňou, vedľa nej bol záchod, pokračovali chlievami pre ošípané, nad nimi bol kurín. Ďalej bola maštaľ, za ňou kôlňa a prípraváreň krmiva (rezanie sečky) a na konci bola stodola (pozri zadná budova na obr.) Vo dvore bolo betónové hnojisko. Po 10. rokoch nasledovalo združstevnenie a preto si rodiny začali prestavovať prázdne hospodárske budovy na byty.

Slovenské národné povstanie

Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Ešte v lete 1944 nadviazali trstenskí ilegálni pracovníci spojenie s pracovným táborom v Ústí na priehrade. Takto sa mnohým utečencom z nemeckého zajatia (koncentračných táborov) podarilo odísť do hôr k sovietskym partizánom a čakať na vypuknutie povstania. Na základe mobilizačnej vyhlášky rukovali vojaci v zálohe do 40 rokov, a to do kasárni v Dolnom Kubíne. Na odpor proti Nemcom sa postavili povstalci pri Oravskej Polhore a Rabči. Tvrdé útoky Nemcov prinútili vojakov hneď na začiatku ustúpiť na Tvrdošín. V prvých dňoch povstania zahynul na ceste na priehradu Kazimierzs Piekarczyk (asi 20-ročný), keď na rozkaz nemeckého vojaka HALT! utekal ďalej a vojak vystrelil dvakrát strelu priamo do čriev. Zomrel o dva dni v rodine Kantyho Kapušťara na Brehu.

Z úsťanských účastníkov povstania padol v hore za Likavkou Karol Kordiak, keď vojaci dolnokubínskej posádky po ťažkých bojoch v Likavke ustupovali do Valaskej Dubovej. V hlbokej ilegalite počas povstania a po povstaní pracovali notár Matej Adamec, ako aj richtár Jan Bulla Matkovec. Učiteľ Jozef Hižnai previedol cez Halečkovu skupinu vojakov na úsťansku Poľanu, kde sa rozišli.

Pri priehradnom múre stojí pamätník Mirkovi Nešporovi, ktorý tu ako vysokoškolák cez prázdniny 1944 praxoval a zapojil sa do príprav SNP na Orave.

Rok 1945

Kto by bol 1. septembra 1939 v Ústí pomyslel, že vtedy "neporaziteľná" nemecká motorizovaná armáda bude 30. marca 1945 utekať pešo bez odporu z horiaceho Ústia?

Takmer deväť týždňov (koniec januára, február, marec) bolo Ústie a priľahlé dediny pod paľbou Sovietskej armády, ktorá stála za terajšou poľsko-slovenskou hranicou. Ľudia sa báli bombardovania a kanónových striel (šrapnelov). Utekali do pivníc, ktorých okná pozatĺkali doskami, obložili vrecami piesku, založili brvnami, aby ich chránili pred úlomkami granátov. Mnohým toto opatrenie, najmä pri prechode frontu v Osade a Námestove, bolo len na skazu.

Vo februári črepiny delostreleckého granátu Sovietskej armády zranili na môstku pod farou Apolóniu Ostroškovú, ktorá zomrela po niekoľkých dňoch. Opačne zahynul 25. februára v Rypacích jamách Rudolf Medvecký, nar. 1931, keď manipuloval s nemeckou muníciou, pričom odtrhlo nohu aj Milanovi Zubkovi.

V stredu 28. marca vo Veľký týždeň pri delostreleckom útoku vo dvore krčmy pani Kohútovej zabil granát evakuovaného Antona Hanuľaka z Hámrov vo veku 72 rokov a Johanu Kubicovu trafila črepina zozadu do hlavy už v pivnici, keď jej chýbal ešte jeden schodík na záchranu. Črepinu do nohy dostal syn Štefana Hanuľaka a na dvore zahynul aj jeden nemecký vojak. V máji už po vojne pri manipulovaní s granátom roztrhlo ruky synovi Antona Záhoru Tónkovi, nar. 1930, ktorý o niekoľko dni zomrel.

Rozhodujúci úder na celom 4. ukrajinskom fronte začal vo Veľký týždeň v stredu 28. marca 1945. Útvary 18. Sovietskej armády udreli do útoku od terajšej poľskej hranice v troch smeroch. Od Vitanovej a Hladovky na Čimhovú, Liesek a Trstenú; od Bobrova a Zubrohlavy na Slanicu a Námestovo a od Chyžného na Osadu a Ústie. Takto uboha Osada bola prvá na rade. Cez deň a v noci z 29. na 30. marca zhorelo 70 domov do tla. Podľa zápisu v matrike úsťanskej fary pán farár Tomáš Vojtaššák pochoval 2. apríla v Osade 23 obetí a 4. aprila ešte jednu obeť z frontovej hrôzy vo Veľký piatok 1945.

Vo Veľký piatok 30. marca sovietske kaťuše (rakety) zapálili aj Ústie na piatich miestach. Zhoreli domy na Laze, takmer všetky na Šoltystve a na Stančovej rali. Nemci bez boja utekali zúfalo z horiacej dediny smerom na Slanicu cez železný most na Čiernej Orave, ktorý stačili ešte vyhodiť do vzduchu. Po jeho výbuchu dvaja nemeckí vojaci utekali sa skryť do pivnice dreveného domu Jozefa Kolenu Duraja. Následne ich chytili sovietski vojaci a vo dvore Štefana Trnku a Jána Žilku zastrelili. Spálené domy sa už neobnovovali vzhľadom na sťahovanie.

Je pozoruhodné, že cez celú druhú svetovú vojnu z usťanských mládencov a chlapov, ktorí niekoľko raz odchádzali na front, nikto nepadol, okrem Karola Kordiaka v SNP pri Likavke. V susednej Osade padli napr. traja.

Posledné obdobie existencie obce 1945 – 1953

Po prechode frontu mnohé obce na hornej Orave poskytovali veľmi smutný obraz, tým viac Ústie, kde počas prechodu frontu od delostreleckých granátov a sovietskych "kaťúš" (rakiet) ľahla popolom jedna tretina domov. Na Šoltýstve vyhoreli domy na ľavej strane hore ulicou od Kobyľaka po Kapušťára, po pravej strane od Žacika Heleňaka po Maľca, dovedna 30 domov. Na Brehu to bolo 10 domov. Postihnuté rodiny obývali potom domy po rodinách, ktoré sa vysťahovali ešte pred koncom vojny do Trnavy a Alekšiniec. Tak napríklad v dome po Koniarčíkovi na Brehu bývali až tri rodiny: Kavuľak, Vons a Vendo Zelina, každá v jednej izbe. Bol to tažký život. Ľuďom zostalo len to, čo mali na sebe, zhorel dobytok, nábytok, vozy, krmivo.

Verejnej správy sa ujímali národné výbory (NV), ktoré vznikali ako obvodné úrady MNV na základe nariadenia SNR č. 26/1945. Toto platilo do 21. 7. 1950, kedy agenda tohto úradu bola rozdelená mestským (MsNV) a miestnym národným výborom (MNV). Predsedom MNV v Ústí bol do roku 1948 Ján Bulla, do roku 1953 Jozef Pokusa a v Novom Ústí Emanuel Dedinský.

Veľmi zložitá bola situácia v zásobovani základnými potravinami. Ďalej platili prídelové lístky na potraviny a spotrebný tovar. Na odbremenenie ťažkej zásobovacej situácie pomohla americká UNRA. Ale ani neskoršie sa pomery nezlepšili, keď bolo treba štátu formou povinných dodávok čiže kontingentov dodávať predpísané množstvo vajec, mäsa a iných poľnohospodárskych produktov.

Ak za Slovenského štátu s podporou a požehnaním Sťahovacej sekcie sa vysťahovalo z Ústia 73 rodín, t. j. jedna tretina, po druhej svetovej vojne sa situácia podstatne zhoršila. Obnovená Československá republika mala starosti vyše hlavy s odstraňovaním vojnových škôd, rozhýbaním priemyselnej výroby, výstavbou vypálených dedín. Vzhľadom na vysťahovanie zhorené a poškodené domy v Ústí nik neopravoval, a tak poškodeným neostavalo ine, iba sa vysťahovať. Sťahovacia sekcia ponúkla roku 1945 25 rodinám domy a polia po kolonistoch na prinavrátenom Žitnom ostrove a roku 1947 8 rodinám majer pri Trnave s názvom Richter majer, dnes Oravné. V ďalších rokoch vysťahovalecký prúd ustal. Odchádzali len jednotlivé rodiny. Prečo?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa netreba ponáhľať. Práce na priehrade sa totiž pomaly rozbiehali a všeobecne sa myslelo, ze stavba sa pretiahne na dlhé roky. Potom po vysťahovalcoch ostávali v chotári dosť úrodné zeme a kosienky, ktoré Sťahovacia sekcia či už domácim alebo cudzím rok čo rok dávala za mierny poplatok do užívania. Zberali sa dobré úrody, statok mal dostatok výdatného krmu, bolo mlieka, masla, tvarohu nielen pre rodinu, ale aj na predaj "pre panof" na priehrade. Každý kúsok pôdy, ktorý bol v prenajme, bol registrovaný na notariáte a bolo treba z neho odovzdávať kontingent.

Ale toto všetko bolo len zdanie akejsi existenčnej rovnováhy, pretože bol tu neustály tlak zo strany Sťahovacej sekcie čím skôr sa vysťahovať. Živitelia rodín – otcovia a matere vedeli, že raz musia odísť do šíreho sveta, najmä keď sa od roku 1948 stavba priehrady urýchľovala. No po vojne nebolo finančnej istoty, neverilo sa inflačnej československej korune, ťažko bolo predávať i kupovať. Rok čo rok cestovali Úsťania po celom Slovensku, po mestách a dedinách, peši po chotároch. Mnohokrát nemali kde hlavu skloniť, niečo teplé si zajesť, iba ak suchého chleba a slaniny v poli pod stromom. Všade sa vypytovali, kde by bol nejaký dom na predaj? Ale akokoľvek kalkulovali, všade pytali moc peňazí. Domov prichádzali sklamaní po skupinách i jednotlivo. Zatiaľ robota doma stála a kontingent sa pod hrozbou "háreštu" musel riadne plniť. Teda neostávali v Ústí ľudia zo špekulácie, že sa im údajne dobre gazdovalo, ako si mnohí mysleli. Chýbala tu pomocná ruka zo strany štátu. A často aj od krajanov, ktorí odišli skôr a dobre obišli. Nebolo nikoho, čo by bol poradil výhodne kúpiť nejaký gazdovský dom a role, ako to bolo za Slovenského. štátu.

Najmä po Februári 1948 prestala akákoľvek starosť od nového "ludového štátu" o stále viac poškodzovaných občanov. V rokoch 1951 – 52 strhávala im Sťahovacia sekcia až jednu tretinu z majetku. za trest, ze sa nevysťahovali do konca roku 1950. Tak napr. Františkovi Mokošákovi Cherubínovi zaplatila Sekcia za 1 štvor. meter stavebného pozemku 3 Kčs, za 1 štvor. meter pôdy 2 Kčs. V súdnych znaleckých posudkoch položky sa nedajú skontrolovať, udaná je len cena za dom. Mnohým majiteľom boli pozemky vyvlastnené a v nejednom prípade nevyplatené ani domy. Mnoho horkosti sa dialo v torn čase na úsťanských rodinách. Keď sa dožadovali svojich práv, boli pre "červené panstvo" buržujmi, kapitalistami, vykorisťovateľmi a kulakmi. Prerušila sa dodávka elektrického prúdu pre chátrajúce obce, narastal ideologický tlak na ľudi s demokratickým zmyšľaním vstupiť do KSS. Takto potom občania zátopového územia trpko znášali aj odvlečenie výborného odborníka stavanej priehrady Ing. Štefana Štofku z Bijacoviec a jeho následné väznenie. Takisto horko preciťovali neskoršie aj väznenie posledného úsťanského farára dp. Jána Maslančíka.

Počas dvanástich rokov výstavby priehrady dorastali deti na dospelých a nachádzali prácu na priehrade. Vznikali nove mladé rodiny, z ktorých viaceré s výplatkom za rodičovský majetok odchádzali z Ústia "každý svojou stranou".

Boli však v Ústí aj takí, ktorí verili, že dielo výstavby priehrady sa nepodarí a netreba sa ponáhľať. No priehradný múr sa roku 1952 rýchlo dvíhal, čo pochopilo 23 rodín, že sa treba poberať. Ale začiatkom jari 1953 po zahradení posledného bloku sa jarné vody tlačili do hospodárskych stavísk a domov, do šíreho sveta odišlo 22 rodín. Tí, ktorí tam zostali do posledného dňa, museli sa prizerať, ako bezcitne pred zrakmi ponižovaných veriacich vojaci v polovici apríla rozstrieľali kostoly v Ústí a Osade. Nasledovalo nutné vysťahovanie 20 rodín do Nového Ústia.

Poslednou vysťahovanou rodinou a zbúraním posledného domu zaniká staré Ústie nad Oravou.

Nové Ústie

Keď už bolo potrebné obec vysťahovať pred naplnením Oravskej priehrady, Ján Kavuliak, ale z vetvy Bobríkovcov v roku 1949 navrhol postaviť na neďalekom mieste za potokom Lipňak na rázcestí smerom do Osady a Hámrov kolóniu pod názvom Nové Ústie.

Významné osobnosti

Anton Pavel Bulla (* 1843 – † 1873), folklorista, hudobník, hudobný kritik a úradník
Ján Dafčík (* 1896 – † 1967), dramatik a prozaik
Jozef Kohuth (* 1828 – † 1900), literárny historik a farár
Ján Kovalik-Ústiansky (* 1861 – † 1950), básnik
Miroslav Kropilák (* 1918 – † 1995), historik a vysokoškolský pedagóg

Referencie

Ľudovít Kohút: Pamätnica obce Ústie nad Oravou

Externé odkazy

Súradnice: 49°23′01″S 19°33′30″V / 49,383588°S 19,558411°V / 49.383588; 19.558411